... Vám občas zaručene vycicia všetku Vašu energiu... a niekedy aj viac...
Vláčiky naše milované sa už za posledných pár mesiacov stali aj mojou nočnou morou. Samozrejme, nie je to vždy také čierne, ale na prechádzku ružovou záhradou sa to taktiež veľmi neponáša...
Pre obrovský záujem verejnosti o tento pomerne "lacný a pohodlný" spôsob dopravy som sa naučila chodiť na vlakovú stanicu s pomerne veľkou časovou rezervou. Keďže som človek, ktorý sa nerád náhli, veľakrát postávam na stanici už dobrú pol hodinu pred odchodom vlaku a jediné, čo si v tej chvíli želám je, aby tá stará kraksňa zase nemeškala pol hodinu, kým vôbec docúva do Hlavnej stanice. Opäť raz neúspešne...
V zimných mesiacoch, ktoré boli tento rok naozaj nekonečné, je také hodinové čakanie na Váš rýchlik naozaj o nervy... a o prsty na nohách a rukách. Horúci čaj či čokoláda málokedy pomáhajú a tak mi väčšinou neostáva nič iné, len podupkávať a poskakovať pri batožine, čo pri mojej koordinácii pohybov občas vyzerá, akoby som mala dostať epileptický záchvat. Našťastie sa mi nikto nepokúšal podať prvú pomoc...
Keď sa po takmer hodine môjho čakania a poskakovania tá mašinka rozhodne nacúvať do stanice, väčšinou ma ide poraziť. Dav splašených paviánov sa cez mŕtvoly tlačí k dvierkam a pokiaľ sa chcem pred odchodom vlaku ešte natrepať dnu aj ja, musím sa pridať k masám a správať sa ako... pavián. Takže sa s veľkou taškou tlačím cez všetkých ľudí ako imbecil a víťazoslávne, s ľahkosťou srnky, naskočím do vlaku. Tam sa pridám k zástupu ľudí hľadajúcich svoje miesto a drzo obsadím prvé voľné sedadlo (snáď) bez miestenky. Tú samozrejme nemám, však načo?
Nato. Natešená, že budem celú cestu sedieť, si svoju tašku ledva vyložím na poličku nad sedadlom a pohodlne sa usadím. Z kabelky vytiahnem nové číslo dámskeho magazínu, preložím si nohu cez nohu a pretáčam farebné listy časáku...
"Ééééhm, prepáčte, ale TU sedím JA" preberie ma zo zamyslenia povýšenecký hlas. Zdvihnem zrak od časopisu a s očakávaním najhoršieho sa pozerám na urasteného chlapa s obrovským ruksakom, ako netrpezlivo čaká, kedy už konečne vypadnem z jeho miesta na sedenie. Usúdim, že by asi nebolo vhodné oponovať. Nešťastná a riadne nahnevaná na svoju pohodlnosť a lenivosť, si začnem baliť svoje veci, aby som mohla uvoľniť miesto. Kým si chlapík konečne víťazoslávne sadne na svoje miesto s miestenkou, ja sa už spolu s ostatnými sardinkami tlačím v úzkej uličke a každú chvíľu počúvam to unudené "S dovolením?!", keď sa niekto snaží predrať do jedálenského vozňa či na toaletu.
Samozrejme, som natrepaná v najstaršom možnom vozni, pretože práve také zaradili na koniec vlaku. No a keďže som predpokladala, že na konci vlaku už toľko miesteniek nebude, natlačila som sa sem. Ako inak, mýlila som sa. Je piatok poobede a celá Bratislava smeruje na východ práve týmto vlakom... aspoň to tak vyzerá.
Nie som síce nijaká fiflenička, čo by potrebovala mať všetko okolo seba hygienicky čisté, ale čo je veľa, to je veľa. Tá stará mašina vyzerá, že ju nikto neumyl od prvej svetovej. Podlaha sa lepí na topánky, cez okná takmer nevidno krajinu a vo všetkých špárach je toľko špiny... ach a potom to prišlo...
Toalety naše milované. Teda, poviem Vám, videla som už kadečo a taktiež je vo všeobecnosti známe, že toalety vo vlaku nie sú nijaké žúžo, ale toto bolo priveľa aj na mňa...
Katastrofa číslo jedna nastala vtedy, keď boli toalety na konci nášho vozňa mimo prevádzky. Nakoľko som sa odmietala pretláčať cez všetkých tých ľudí na druhý koniec, zvolila som druhú možnosť - prejsť do druhého vagónu. Na tom by, samozrejme, nebolo nič zlé a vlastne ani ťažké, len to by sme nemohli práve ísť cez výhybky...
Musím sa priznať, cez vozne som ešte nikdy neprechádzala a tak som usúdila, že bude asi najvyšší čas naučiť sa to. Jasné, prečo si to neskomplikovať a nezačať práve vtedy, keď ide vlak takmer plnou rýchlosťou a hádže ním na všetky strany? Jednou rukou som odtlačila dvere do strany, dúfajúc, že tam aj ostanú a ja budem môcť prejsť do jamy levovej. Nestalo sa tak. Hneď, ako som ich pustila, s rachotom ma takmer privreli. Nanešťastie, mám ruky iba dve a nie desať, koľko som ich v danej chvíli potrebovala (4 na držanie dverí a 6 na utieranie potu z čela). Nakoniec som nejak prišla na to, ako sa dostať na druhú stranu a bez ujmy na zdraví som prešla do druhého vagónu, otvorila dvere na toalety a...
Katastrofa číslo dva. Ten hajzel, pardon za výraz, smrdel viac ako storočná latrína na chate mojej babičky (lenže tá má na to právo), toaleťák nikde, ako vždy, ale na to som si už zvykla. S hrôzou som však pozerala na to, čo akože mala byť záchodová misa. Pôvodne bola pravdepodobne snehovo biela, ale roky zanedbávanej starostlivosti sa na nej riadne podpísali, takže pod nánosom špiny takmer nebolo vidieť, či ide naozaj o záchod alebo niečo iné... Nedalo sa však nič robiť, koniec-koncov, keď musíš, tak musíš ;). A tak som tam v postoji lyžiara rátala výhybky... Myslím, že z vlakových záchodov budem mať doživotnú traumu...
Nuž... jedna cesta vlakom Vás naozaj dokáže pripraviť o všetku energiu ;). Ako je to u Vás? Cestujete vlakmi? Aké sú Vaše skúsenosti? Budem rada, ak mi napíšete dolu do komentárov :)
Majte sa zatiaľ pekne :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára