sobota 27. apríla 2013

Cigaretka na dva ťahy...

Na svete hádam ani neexistuje nič iné, čo by ma dokázalo tak vytočiť, ako keď si niekto pri mne jednu zapáli. Najmä, ak to urobí v uzavretom priestore...

Ešte pred pár rokmi som s tým nemala najmenší problém, pretože som nemusela. Nikto z mojich známych, okrem starých rodičov, totiž nefajčil a ostatným fajčiarom som sa z ďaleka vyhýbala. Ako však roky plynuli, čoraz viac a viac ľudí v mojom okolí postupne prepadlo tomuto, ospravedlňujem sa za výraz, odpornému
zlozvyku. U niektorých to nebolo veľmi prekvapujúce, no časom začali húliť aj tí, o ktorých by som to vôbec nepovedala. Ale prečo? Čo je na tom také úžasné?

Zdroj
Približne dva roky dozadu mi to nedalo a rozhodla som sa, že teda zistím, čo je také skvelé na tom, keď si zapálite. Vzala som teda tú zapáchajúcu podlhovastú vec, zapálila a so strachom si zľahka potiahla. Našťastie, nie dostatočne na to, aby mi to zašlo hádam až do zadku. Ústa a hrdlo mi okamžite zavalila nepríjemná zapáchajúca pachuť, pripomínajúca popol, staré bačove trenky a hnilé smeti. Poviem Vám, naozaj nič príjemné, čo by som chcela zažiť opäť. S nechuťou som podala cigaretu naspäť známej a snažila sa zbaviť toho odporného pocitu v ústach...

Dostávam sa teda k otázke, prečo toľko ľudí fajčí. Naozaj dosť pochybujem o tom, že s tým začali práve preto, lebo im to pri prvom pokuse zachutilo. Nemyslím si, že by niekto dobrovoľne, bez akéhokoľvek iného zámeru, vdychoval ten smrad. Tak prečo teda?

Poobzerali ste sa niekedy po svojom okolí a skúsili mapovať, kto fajčí a kedy približne začal? Odhliadnuc od kvanta dospelých, prvé skúsenosti s cigaretou má čoraz viac mladých ľudí, respektíve, čoraz viac detí a mladistvých.

Sama to najlepšie vidím, keď odchádzam zo školy. Hneď za prvým rohom postáva partia študentov, asi tak
Zdroj
17-ročných a veselo vydychujú ten humus do ovzdušia. Ďalší ledva vybehnú z budovy školy, už trasľavými rukami vyťahujú krabičku a zapaľujú si. Kým dorazím na zastávku autobusu, asi 50-krát ma ovalia tým svinstvom. To aby som sa náhodou nesťažovala...

Najsmutnejšie na tom všetkom je, že stále vidím nové tváre, ako frajersky držia cigaretku v ruke. Veľakrát si z nej ani nepotiahnu viac ako 5 krát, ale hlavné je, že si ju prekladajú pomedzi prsty a dôležito sa pritom tvária. Veď inak by predsa nepatrili do partie. Veď inak by boli divní. Veď inak by sa s nimi nikto nebavil  a nepovažovali by ich za... dostatočne cool? Neviem, ako tomu hovoria...

Týmto článkom nechcem uraziť fajčiarov, ani tvrdiť, že ihneď máte prestať fajčiť (aj keď, Vaše telo by bolo určite šťastné). Chcem len poukázať na absurditu toho, prečo a že vôbec fajčíme...

Majte sa zatiaľ pekne :)

streda 24. apríla 2013

Lodičky ako papučky? Zabudnite!

Keď som si v nedeľu kúpila úplne nové, pohodlné lodičky, verila som, že budú také pohodlné aj v bežný deň. Ale to som sa teda riadne mýlila...

Dnes ráno som si ich natešene obula a vyrazila z domu. Už po pár krokoch som prišla na menší problém - lodičky sa mi vyzúvali. Prečo zas? Ako je možné, že v obchode sedia a doma sa potom vyzúvajú?

 
Zdroj
Naozaj nechápem, ako opäť došlo k tej chybe. Vďaka môjmu dlhému palcu, mám veľkosť nohy niečo medzi 41 a 42, čo je totálna katastrofa. Zohnať na mňa topánky je takmer nemožné. Teda, ako kde. Vo väčšine športových obchodov na mňa predavač/ka neveriacky pozerá a oznamuje mi, že majú na sklade maximálne veľkosť 39 a vraj sa môžem pozrieť na pánsku kolekciu... nejdem to radšej ďalej rozoberať...

V iných obchodoch s obuvou je to o čosi lepšie, ale stále to nie je ono. Takú 41 ešte zoženiem, pokiaľ teda nie je rozpredaná. Ale v niektorých prípadoch, keď ide o užší strih a ja potrebujem o číslo väčšiu topánku, mám smolu - a predavač/ka opäť raz ukazuje smerom k pánskemu oddeleniu.

Existuje však obchod, kde na seba v pohode zoženiem topánky, keďže tu majú čísla až po... tuším 44 alebo tak (neviem si to predstaviť). Problém však nastáva, ak mi je číslo 41 malé, čo sa stáva najmä pri už
spomínanom užšom strihu topánok. Verím, že za hranicami našej krásnej republiky by v tom nebol najmenší problém a predavač by mi priniesol o pol čísla väčšiu topánku. Tss, na Slovensku to nepoznáme... A tak mojou jedinou šancou je vyskúšať si veľkosť 42. Čím sa dostávam k problému, ktorý som opísala na začiatku...
Nakoľko sa mi topánky pri každom kroku vyzúvali, kým som dorazila do školy, mala som obe nohy pekne doružova odraté. Nedalo sa nič robiť, nastal záchranný plán B - papierové vreckovky, ktoré som strčila do špičiek topánky, aby sa mi tak nevyzúvali. Ach, tá hanba :D...

Cesta domov už bola vďaka môjmu "inovatívnemu" nápadu lepšia a oveľa pohodlnejšia, aj keď som si trochu odrala pätu :D. Ach, ale to už akosi ku kráse patrí, však? ;)
Čo som týmto všetkým chcela povedať? Keď si kupujete topánky a je úplne jedno, či ide o lodičky, tenisky alebo čižmy, vždy si ich dobre vyskúšajte, "ohmatajte", poriadne sa v nich prejdite po obchode. To, čo Vás bude tlačiť alebo čo Vám bude nepríjemné už v obchode, sa pri bežnom nosení len desaťnásobne zhorší. Aj keď je topánka krásna, za tie otlaky to nestojí ;)

Majte sa zatiaľ pekne :)


nedeľa 21. apríla 2013

Keď obťažujem našu Lilly alebo harašenie s webkamerou ;)

Dnes trochu netradičný príspevok - nekvalitné, zašumené fotografie z webkamery :D. Jediná šanca, ako sa odfotiť s Lilly (OK, teda okrem samospúšte a asistenta, ktorý by nás odfotil) :)
Fotografie nie sú kvalitné, ale ide predsa o niečo úplne iné. Viete si predstaviť, že budem pred Lilly šermovať so zrkadlovkou (odhliadnuc od toho, že mám len 2 ruky :D) ? Ani ja nie ;)
Majte sa zatiaľ pekne :)


sobota 20. apríla 2013

Nohy ako víla Amálka

 
Zdroj
Dnes som sa počas nakupovania len tak, spontánne, rozhodla, že si aspoň pre tú zábavu vyskúšam aj nejaké šaty a sukne. Mamina ma síce varovala, že to nemám robiť, ale ja som si tvrdohlavo išla za svojim. Natešená som pár zľavnených kúskov zobrala do kabínky a púšťala sa do vyzliekania a navliekania. Aké bolo moje zdesenie, keď som sa potom videla v zrkadle... :D

Ach, ľudia moji, je fakt, že som schudla, to áno, ale keď som sa v tých šatách a sukničkách videla, skoro som odpadla :D. Horná časť môjho tela síce vyzerala celkom fajn, to bez debaty, ale tie nohy - hrubé a ešte aj "trasľavé" (taký puding, no) - čo len podčiarkovali katastrofálny výjav v zrkadle. Bohužiaľ, mám postavu typu hrušky a nôžky ako Amálka... a to nepreháňam ;). Ale čo s tým? Veď leto klope na dvere...

Tak som sa dnes, už konečne po takej dobe, rozhodla, že sa konečne pustím do toho cvičenia a aspoň čiastočného spevňovania tela. Navyše svaly "papajú" tuk, všakže ;).

Našla som si pár cvikov, zameraných najmä na nohy, zadok a nejaké ešte aj na brucho. Som zvedavá,
Zdroj
koľko ma to bude baviť (tipujem maximálne týždeň), ale nedá sa nič robiť :). Leto je za rohom a ja už naozaj chcem nosiť aj sukne a šaty.

Hold, držte palce a ja dám tak o dva týždne vedieť, ako som na tom s "makaním". Hádam aspoň začnem :D

A čo Vy? Cvičíte doma, chodíte do fitka alebo sa vo forme udržiavate inými spôsobmi? Dajte tip ;)

Majte sa zatiaľ pekne :)


streda 17. apríla 2013

Prečo je niekedy výhodné mať starší telefón...

Spomínate si ešte na starú dobrú Nokiu 3310-inu? Aj Vám sa pri spomienke na ňu objaví na tvári širokánsky úsmev? Pretože mne teda áno :)

Netuším, či vôbec existoval, existuje alebo bude existovať lepší mobilný telefón ako práve spomínaná
Zdroj: http://popcultureperversion.files.wordpress.com/
Nokia. Teraz si všetci priaznivci moderných technológií ťukajú po čele, že o čom to zas tá Barbora kecá a ako sa môže tá stará šunka vôbec vyrovnať novým modelom mobilných telefónov. Je úplne jasné, že s babičkou 3310-inou nemôžete očekovať, čo je nové na Facebooku, odfotiť západ slnka či si preposlať hudbu cez Bluetooth. Ale zamysleli ste sa niekedy nad tým, na čo bol taký telefón primárne vyrobený? Pomôžem Vám, je od toho odvodený aj jeho názov ;)...

Som síce človek moderný a tak aj ja vlastním nejaký ten výdobytok tejto doby, no aj napriek tomu mám vo svojej "zbierke" telefónov staručkú Nokiu, aj keď nie práve 3310-inu a s hrdosťou ju používam. No a čo?

Neverili by ste, koľko výhod to obnáša. Tak napríklad:

  • Je nezničiteľná 
So starou Nokiou, aj jej o niečo mladšími kamoškami, môžete robiť čokoľvek - zatĺkať klince, vyklepávať rezne, hrať s ňou futbal... (to nie je návod, len prehnaný príklad) a zaručene ju vážnejšie nepoškodíte, maximálne tak zoderiete kryt alebo tlačidlá, ale telefón funguje ďalej. Čo dodať? ;)
  • Je praktická 
Veľkosť tak akurát do ruky a kabelky. Dobre sa drží v ruke, nevypadáva, nešmýka sa, nie je hneď ochytaná od prstov...
  • Zvláda to, čo na bežný deň potrebujem
Telefón by mal byť v prvom rade na telefonovanie (preto sa volá telefón) a SMS-kovanie. Ja okrem toho v telefóne využívam ešte tak budík, kalendár, pripomienky, kalkulačku a tam niekde aj končím :). Všetky ostatné funkcie sú mi absolútne ukradnuté a nevidím teda dôvod mať telefón s tritisícdvestodesiatimi aplikáciami, z ktorých 3/4 nepoužívam a zvyšku nerozumiem alebo nechcem rozumieť. Preto mi moja postaršia Nokia maximálne vyhovuje. Spĺňa to, čo od nej vyžadujem. Nič viac, nič menej. Och a má tak ľahké ovládanie :D
  • Nikto Vám ju neukradne, ani Vás kvôli nej neprepadnú
No dobre, možno by sa niekto našiel, ale vždy je to menšia pravdepodobnosť ako pri najnovšom smartfóne, ktorý priam láka zlodejov "Ukradni ma"...

Moja Nokia :D
(Zdroj: http://www.mobil.sk/obrazky/26/26360.jpg)

Aby ste si nemysleli, že som nejaký Nokia-maniak, vlastním ešte aj iný telefón, ktorý patrí k tým modernejším. Dokonca má dotykový displej. V konečnom dôsledku ale oveľa viac využívam Nokiu a ak náhodou použijem aj ten novší mobil, väčšinou len ako budík alebo zas len na základné funkcie, ktoré má aj Nokia :D

Nechcem Vás vôbec odradiť od moderných technológií, len si myslím, že keď z Vášho hyper-moderného telefónu využívate okrem hovoru a SMS-iek akurát budík a kalkulačku, niekde asi bude chyba ;)

Majte sa pekne :)



utorok 16. apríla 2013

Ako to chodí s (ne)povinným čítaním

Povinné čítanie. Sčasti hlúpa, no zároveň prospešná súčasť slovenského jazyka, ktorá stále pretrváva na všetkých stredných a myslím, že aj na základných školách (neviem posúdiť :D). Každý z Vás to určite pozná alebo si na to minimálne spomína...

Na začiatku školského roka vpochoduje do triedy vysmiata učiteľka/učiteľ slovenského jazyka a vyškerená/ý od ucha k uchu, nám naváľa hŕbu (no, trochu preháňam) kníh zo zoznamu povinnej literatúry na tento školský rok, s domnením, že my všetci to budeme čítať. Pch...

Väčšinou, keď tak študujem ten zdanlivo nekončiaci zoznam, krútim hlavou nad tým, aké blbosti nám to tam zas povyberali. A nie som sama. V triede zrazu zavládne šum, vzdychanie, bedákanie, niektorí sa dokonca začali modliť... "Prečo zas?!"

Prechádzam očami zoznam. Ako prvá mi udrie do očí tragédia Hamlet, ktorá sa v tomto prípade dá chápať dvoma spôsobmi - z literárneho hľadiska ide naozaj o tragédiu... ale to ešte len bude tragédia, keď to (ne)budeme čítať...

Ako jedna z mála poctivých ľudí, som sa napriek neskutočnému odporu pustila do toho. Ach ľudkovia, tragédia...

Nakoniec som to však nejak dobúchala. Ale koľko z nás to tak urobilo? Ruku na srdce ;). Mizivé percento. Aby som sa nehrala na jedinú poctivku, musím povedať, že som si tiež dopredu pozrela, o čom Hamlet je, pre prípad, že by som to nedočítala do konca...

Na každej škole to asi chodí inak, niekde povinnému čítaniu nevenujú veľkú pozornosť, niekde o dielach vedú "búrlivé" diskusie a niekde, ako napríklad u nás, musíme z každého diela spísať podrobný zápisok spolu s našim názorom na dielo. Veľakrát je to časť, ktorá mi z celého povinného čítania trvá najdlhšie a, musím sa priznať, aj ma najviac otravuje. Okrem iného ma neskutočne dokáže vytočiť, ak nad tým strávim pol dňa a nakoniec dostanem horšiu známku ako niekto, kto použil Ctrl+C a Ctrl+V. Ale o tom nechcem hovoriť...

Nechcem tvrdiť, že povinné čítanie je úplná hlúposť, pretože dobre viem, že to tak nie je. Každý z nás by mal aspoň toľko vedieť, že "Šejkspír" nie je názov vrchu v Himalájach a Maco Mlieč názov liečivej bylinky. Minimálne ten základ by sme mali poznať všetci. No nevidím zmysel v bezmyšlienkovitom čítaní niečoho, čo ma nebaví a čomu nerozumiem, len preto, že to niekto povedal.

Možno by bolo ďaleko efektívnejšie, keby sme takého Hamleta či Ťapákovcov preberali iba na vyučovaní a povinné čítanie by sa mohlo riešiť úplne inak. Verím, že keby nám dali tú možnosť dobrovoľne si vybrať literatúru, ktorú budeme čítať a z nej by sme následne robili podrobné zápisky, aj výsledky by boli úplne iné. Jasné, vždy by sa našiel niekto, kto by sa na to vykašľal, ale veľa tých, čo momentálne všetko kopírujú z netu, by s radosťou čítali knihu podľa vlastného výberu. Ja by som taktiež ďaleko radšej siahla po niečom, k čomu mám vzťah, čo ma baví a čoho čítanie mi aj niečo dá (povinná literatúra by nám mala dať základ, ale keďže ju skoro nik nečíta...), než neprítomne čítať nadiktované dielo. Na to, čo napríklad o takom Hamletovi teraz, po jeho prečítaní, viem, by mi úplne stačil Google a prečítanie tak maximálne prvého dejstva. V konečnom dôsledku som si teda mohla ušetriť pár chvíľ a venovať ich napríklad knihe, ktorú by som chcela čítať. Ak by nám dali tú možnosť, verím, že by decká začali čítať viac a možno aj tie, ktoré doteraz nič nečítali, by aspoň občas siahli po knihe. Lenže to nezávisí od nás alebo odo mňa...

A ako je to s Vami? Čítate / čítali ste povinnú literatúru? Alebo to nechávate na Google? ;)

Majte sa zatiaľ pekne :)

piatok 12. apríla 2013

"Spoľahni sa, ten pieskomil je SAMEC"

Moja sestra zháňala pre známych pieskomila - samičku - do chovného páru. Podarilo sa jej nájsť jednu peknú, bledohnedú, tak ju nadšená niesla cez pol Slovenska. Tam sa však zistilo, že vraj ide o "SAMCA". Vraj...

Pár dní na to už "SAMEC" poputoval k nám, do malého bytu v Dúbravke, s tým, že tu pobudne asi týždeň a potom ho sestra odnesie svojej kamarátke, ktorá má doma pieskomilov niekoľko. Nemôžem povedať, že som bola týmto návrhom veľmi nadšená, ale koniec-koncov, pár dní nejak vydržím. Medzitým sa náš "SAMEC" u nás zabýval...

Aké bolo moje prekvapenie, keď som dnes ráno začula z klietky pišťanie. Tiché pišťanie. Pieskomil predsa nepiští, tak čo potom? Nakukla som do klietky... a našla v nej 5 malých ružových, veľmi divných stvorení ako sa v v akomsi "hniezdočku" túlia k sebe...

Nakoniec teda vysvitlo, že nás "SAMEC" je vlastne SAMIČKA :)

Pripájam pár fotiek, ktoré sa mi podarilo narýchlo nafotiť. Ospravedlňujem sa za kvalitu, ale klietku máme v rohu izby a ja som tak cez hľadáčik foťáku takmer nič nevidela, takže je to trochu inak zaostrené, ako som pôvodne chcela :). No hádam to svoj účel splní :)

 
Hrdá maminka :)




streda 10. apríla 2013

Facebook náš každodenný

Facebook, spolu s ostatnými kolegami, za ostatných pár rokov totálne ovládli polovicu populácie. Už vidím všetkých tých závislákov, ako sa slintajúc náhlia k svojmu počítaču či notebooku, aby mohli "očekovať" všetky novinky, predbiehať sa v tom, kto pridá lepšiu fotku či úspešnejší status a potom dlhé hodiny nečinne krútiť kolieskom myšky prezerajúc si aktuality zo života ich priateľov (ak sa vôbec dajú nazvať "priateľmi").

Komunikácia s členmi našej domácnosti či s mojimi priateľmi, je aj vďaka Facebooku síce ľahšia, no zároveň čoraz náročnejšia. A to nehovorím, aké je náročné dostať sa k počítaču...

Ráno nie je šanca - moja mladšia sestra totiž ihneď po prebudení, ako v tranze, doletí k počítaču, aby stihla ako prvá okomentovať nové "silné" statusy o tom, aký je život ťažký. Autormi drvivej väčšiny týchto výtvorov sú "životom ošľahaní dospeláci" z 5.B. Ako čerešničkou na šľahačke svoje srdcervúce výtvory ozdobia tisíckami smutných a plačúcich smailíkov...

Cestou preplneným autobusom MHD som opäť očitým svedkom toho, ako Facebook riadi naše životy. Dobrá polovica mladšej generácie cestujúcich ešte pomaly ani nerozlepila oči, no väčšina z nich už stihla odpísať svojim imaginárnym priateľom. V škole pre zmenu všetci hromžia, ak náhodou vypadne Wi-Fi a oni nemôžu počas dlhých hodín potajomky pod lavicou drtiť hry na Facebooku.

Ak po škole náhodou oslovím známu, či sa nepôjdeme prevetrať s našimi štvornohými chlpáčmi, odpálkuje ma odpoveďou, že teraz nutne musí pridať nové fotky z dovolenky...

Večer opäť nie je šanca plnohodnotne komunikovať či dostať sa k počítaču - to už novinky z fiktívneho sveta opäť sleduje moja sestra a so smiechom pravej puberťáčky odpisuje svojím priateľom, z ktorých dobré 3/4 nepozná. Aby toho nebolo málo, občas sa na také dve hodiny zašije v kúpeľni, aby potom, podobne ako jej kamarátky, mohla vďaka fotkám ukázať, ako máme tú malú miestnosť zariadenú. Rozum mi nad tým ostáva stáť...

Ja, človek staromódny, čo nepotrebuje byť na Facebooku 24 hodín denne, 7 dní v týždni, zatiaľ sedím v úzadí a čítajúc knihu, jedným okom sledujem toto novodobé divadlo. Naša Lilly sa zatiaľ pretláča k počítaču... aj ona si už chce aktualizovať status na Facebooku...


Pedagogická a sociálna akadémia obhájila 1. miesto!

Pedagogická a sociálna akadémia je oficiálne najlepšou strednou odbornou školou v Bratislavskom kraji a ja len môžem dodať, že som jej hrdou študentkou :)

Pokiaľ ste náhodou práve v deviatom ročníku ZŠ, neviete, kam ďalej a máte vzťah k humanitným vedám, môžem Vám našu školu jedine odporučiť :)

Zdroj: http://www.aktuality.sk/clanok/226252/najlepsie-stredne-skoly-a-gymnazia-na-slovensku-2013/

pondelok 8. apríla 2013

Žeby konečne jar?

Musím sa priznať, že zo všetkého najviac nemám rada ranné vstávanie, hlavne za tmy. Som jednoducho taký malý macko, čo rád spí aspoň... no, aspoň do deviatej :D. Aj keď, sú dni, najmä v lete, keď sa zobudím výnimočne aj pred ôsmou. Ale to naozaj iba výnimočne ;).

Väčšinou mi to ale trvá niekoľko minúť, kým sa vytrepem z pod teplej periny. Nakoniec sa vždy nejak premôžem, pretože ak by som si ľahla hoc už len na tých "päť minút", ktoré pozná asi každý z nás, vážne by hrozilo, že sa zobudím okolo obeda. A to si nemôžem dovoliť.

Dnes to ale bolo úplne iné. Konečne som sa po dlhých zimných mesiacoch prebúdzala s tým, že vidím jasnú oblohu (aj keď bolo ešte trochu šero) a vykúkajúce slnko. Preto som doslovne vyskočila z postele, rýchlo ju ustlala a chvíľku pozorovala východ slnka. Poviem Vám, to bol naozaj nádherný a skutočne hrejivý pohľad :)...

Napriek tomu, že sa zdalo, že vonku bude už hneď zrána príjemne teplo, nebolo tomu tak. Ihneď po tom, čo som vyšla z domu, na mňa doľahol čerstvý chladný vzduch a na chvíľu odvial dokonalú ilúziu o prichádzajúcej jari. Bolo však iba ráno a cez deň ešte slnko zvykne zohriať vzduch na príjemnú teplotu, tak som sa ďalej neznepokojovala.

Mala som trochu obavy, či sa cez deň nezamračí, pretože tak by sme sa z toho nádherného počasia dlho netešili. No našťastie sa tak nestalo :). Slniečko svietilo celý deň a ako som predpokladala, okolo obeda už bolo príjemne teplo. Dokonca som si musela vyzliecť jednu vrstvu oblečenia, keď som poobede išla na malú prechádzku s Lilly.

Pevne verím, že zima sa aspoň na tých pár ostávajúcich mesiacov už nadobro vzdala svojho žezla a že toto je jasný znak toho, že ho posunula svojej kolegyni, jari. Podľa predpovedí počasia by sa malo postupne otepľovať, tak dúfam, že sa už tentokrát pán meteorológ nemýli :)

Tiež máte takú radosť z dnešného krásneho počasia? :)


nedeľa 7. apríla 2013

Ako to je s nakupovaním

Opäť som sa raz, ako správna žena,  bola poprechádzať po nákupných centrách. Iba poprechádzať ;). Neviem, ako Vás, ale mňa vedia občas nákupy v obchodoch neskutočne vytočiť. Mám na to hneď niekoľko dôvodov:

  • Teplota v nákupných centrách
  • Návštevníci obchodov
  • Ochota predávajúcich
  • Kvalita tovaru
  • Veľkosti


Takže, vezmeme to pekne poporiadku...

  • Teplota v nákupných centrách

Je nehorázne, ako dokážu nákupné centrá vykurovať. Pokiaľ nemáte auto, kam si najmä v zimných mesiacoch môžete odložiť 3 svetre a kabát, určite viete, o čom hovorím. Pechoriť sa v 35 °C po všetkých tých obchodoch s kabátom, kabelkou a nákupnými taškami sa jednoducho nedá. Predstava, že by som pritom nebodaj mala mať kabát na sebe, je nepredstaviteľná. No aj keď sa vyzlečiete do trička, po niekoľkých minútach začína byť návšteva obchodov vďaka horúčave neznesiteľná. Teda, aspoň u mňa to tak je. Vždy sa snažím brať si so sebou dostatok vody, no aj tak to väčšinou nepomáha, som smädná ako ťava a na záver ma rozbolí hlava. Naozaj nepochopím, načo tak tie priestory prekurujú...


  • Návštevníci obchodov
Niežeby mi vadili ľudia samotní. Som spoločenský tvor a tak som rada medzi ľuďmi. No niekedy ma ľudia, najmä v nákupných centrách, dokážu vytočiť.

Možno som len príliš podráždená a v skutočnosti to nie je také zlé, ale vzhľadom k tomu, že je v obchodoch horúco, som smädná, uťahaná a chcem všetko čo najrýchlejšie, ale najmä v pokoji vybaviť, sa dokážem riadne rozčúliť.

Hnevajú ma väčšinou ľudia, ktorí chodia po preplnených chodbách a lá prechádzka ružovou záhradou. PO - MA - LIČ - KY, stredom uličky, obzerajú sa dookola, rozprávajú sa... a nie je ich možné nijako predbehnúť. Ja chápem, že sa nechcú ponáhľať a že sa im možno páči výzdoba alebo výklady, len nepochopím, prečo aspoň nejdú po okraji. Prečo práve stredom? Inak by mi naozaj neprekážali, len keď sa zo žiadnej strany nedajú obísť... Ale ako hovorím, možno som len príliš podráždená.


  • Ochota predávajúcich
Česť výnimkám! Naozaj, musím povedať, nájdu sa aj predavači/predavačky, ktorí sú veľmi milí, príjemní, zaujímajú sa o zákazníka, vedia, aký tovar predávajú, ochotne a s úsmevom Vám pomôžu. Ale takých je naozaj zatiaľ veľmi málo a nemalo by to tak byť.

Nie som náročný zákazník, ale očakávam, že keď vojdem do obchodu, predavač/ka bude aspoň ústretový/á. Namiesto toho sa často stretnem s nenávistným pohľadom typu "Čo tu TY robíš?", najmä v menších butikoch, kde veľkosti končia okolo 40 a predavačke pri pohľade na môj zadok padá sánka. Jasné, že v tom obchode okrem kabelky na mňa nič nemajú, ale odkiaľ môže predavačka vedieť, komu a čo idem kupovať?

Naozaj nepotrebujem nijaký extra servis, úplne postačí úsmev a milé "Ako Vám môžem poradiť?" alebo niečo podobné. Každý si o mne môže myslieť, čo chce, ale ak som raz zákazník, malo by platiť staré "Náš zákazník, náš pán". Malo by...


  • Kvalita tovaru
Samozrejme, že keď vojdem do priemerného obchodu, očakávam priemernú kvalitu. No ak v priemernom obchode, predávajú podpriemerný výrobok ale s nadpriemernou sumou, odchádzam preč. Ide najmä o vietnamské výrobky z trhov, ktoré už dlho nekupujem. Keď si porovnáte ich ceny s oveľa lepším tovarom, rozdiel nenájdete, jedine ak ten, že vietnamské oblečenie je čím ďalej tým drahšie... ale stále rovnako nekvalitné. Za rovnakú sumu, ale veľakrát aj za menší peniaz, sa v tých "lepších" obchodoch dajú zohnať oveľa lepšie veci. Stačí sa len pozrieť a neveriť stále tomu, že vietnamské výrobky sú stále najlacnejšie. Už dávno nie sú.


  • Veľkosti
Čo sa veľkostí týka, zastavila by som sa najmä pri spodnej bielizni a nohaviciach.

Určite viete, ako to je s podprsenkami, ale v prípade, že mám mužského nezasväteného čitateľa, veci sa majú takto: Veľkosti podprseniek obsahujú vždy dve čísla - veľkosť obvodu pod prsiami - väčšinou 70, 75, 80, 85, (aj keď, výnimočne sa nájdu aj menšie a väčšie čísla, ale nejdem to komplikovať :D) a potom veľkosť samotného košíčka - tie sa označujú A (teda jednotky), B (dvojky), C (trojky), D (štvorky)...

Asi nikdy nepochopím, ako sa môže stať, že košíček podprsenky veľkosti 85B (teda na prsia veľkosti 2 s najväčším obvodom pod prsiami, aký bežne zoženiete) sa veľkosťou vyrovná D-čkovému (teda na prsia veľkosti 4)?! Ja to naozaj nechápem. Keď je to raz B-čko, tak by nemalo záležať na tom, aké číslo je napísané predtým, košíček by mal byť stále rovnako veľký a meniť by sa mala iba veľkosť obvodu. Potom naozaj netuším, ako si mám kúpiť podprsenku, keď potrebujem veľký obvod, ale malý košík. Jasné, že sú špeciálne obchody, kde zoženiete aj takú podprsenku, ale o to nejde. Hnevá ma, ako môže výrobca na niečo napísať 85B, keď je ten košík veľký ako na dva melóny a moje "B-čka" sa tam utopia. Keď ho porovnám s veľkosťou 70B (čiže dvojky s najmenším obvodom pod prsiami), chce sa mi plakať - tam sú košíčky naozaj malé, také, aké by pri veľkosti B mali byť a nebyť malého obvodu, podprsenka by mi bola dobrá.

Našťastie som už niečo schudla a moja veľkosť sa tak zmenšila z 85 na 80, no problém zatiaľ ostáva rovnaký - 80B je stále príliš veľké. Aby som tento problém vyriešila, kupujem si podprsenku veľkosti 80A, teda na prsia veľkosti 1 (ktorá sa na základe hlúpeho číslovania vyrovná B-čku, inak mi A-čko samozrejme nestačí). Chápete to? Alebo je to takto normálne a len ja som nenormálna a nechápem číslovanie podprseniek?

Taktiež ma hnevá číslovanie nohavíc, respektíve, ich dĺžky.
Dámske veľkosti dnes začínajú niekde pri 32 (moje nervy!), pokračujú 34, 36, 38, 40, 42, 44,... veď to viete, ja len keby náhodou opäť nejaký nezasvätený mužský čitateľ :D. Nepochopím, kto prišiel na systém "čím väčšie číslo, tým dlhšie nohavice". Keď porovnáte veľkosť napr. 36 s veľkosťou, povedzme, 50, je medzi nimi pár-centimetrový rozdiel. Ale prečo? Pokiaľ vyslovene nejde o predĺžený alebo skrátený strih nohavíc, nevidím dôvod, prečo by sa nohavice s pribúdajúcim číslom mali predlžovať?!

Tak sa napríklad aj mne stane, že napriek mojej výške 175 cm sú mi nohavice vo veľkosti 42 trochu dlhšie, ako by som potrebovala. Smiešne, že? :)


Máte aj Vy podobné skúsenosti s nakupovaním? Budem rada, ak mi dáte vedieť dolu v komentároch :)

Majte sa zatiaľ pekne :)

štvrtok 4. apríla 2013

Mať psíka je úžasné

Psi sú súčasťou ľudstva už od nepamäti. V minulosti pomáhali pri love, boli ochrancami príbytkov a vždy vernými spoločníkmi svojho pána. Časom sa z nich stali najmä chlpatí miláčikovia, veční ohrievači studených nôh a plnohodnotní členovia rodín. Milióny ľudí po celom svete sa rozhodnú zaobstarať si psa. Ale prečo? Aké sú výhody z vlastníctva psa?

Ako už viete, sama jedného psíka - teda fenku, Lilly - mám. Je členom našej rodiny už takmer tri roky a napriek tomu, že toho dokáže veľa zničiť a zakaždým vymyslí nejakú hlúposť, máme ju nadovšetko radi.
Samozrejme, vlastniť psa so sebou prináša aj isté nevýhody - svoj čas alebo program dňa musíte podriadiť psíkovi, všade po byte/dome máte chlpy (aj v jedle či káve), treba s ním chodiť von, k veterinárovi, kŕmiť ho - teda aj starostlivosť o psa niečo stojí a v dnešnej dobe to vôbec nie je malý peniaz. Problémy bývajú aj s dovolenkou - nie všade sa dá ísť s domácim miláčikom a ak sa dá, opäť treba rátať s príplatkami (nedajbože niečo zničí), navyše psík môže znášať cestu zle... Určite by sa ešte našlo zopár "nevýhod", no pre mňa, ako milovníčku psov, to vlastne ani nie sú prekážky či nevýhody...

Keby sa ma niekto opýtal, či by som si napriek tomu opäť kúpila psa, moja odpoveď by znela jednoznačne ÁNO. Napriek istým nevýhodám si jednoducho už svoj život neviem a ani nechcem predstaviť bez Lilly. Tá neskutočná láska, ktorou nás všetkých dokáže zahrnúť, jej smutný pohľad, keď chce dostať niečo dobré pod zub, či len chvíle, keď príde a ľahne si tesne vedľa nás,... to všetko je na nezaplatenie.

Odkedy som ju prvýkrát zbadala, vedela som, že ju budem milovať. No nikdy som si tak neuvedomila, ako veľmi ju ľúbim, až kým mi od maminy neprišla správa, že s Lilly niečo nie je v poriadku...

Bolo to práve cez Veľkú noc, keď ako na potvoru, náš veterinár, ktorého máme pod oknami, neordinoval. Mamina mi celá zúfalá a smutná volala, že Lilly je na tom zle - niekoľkokrát vracala, mala krvavé hnačky,
bola apatická. Istý čas ju len pozorovala, no keď sa jej stav nezlepšil, ale práve naopak, zhoršil, kašľala na všetko, zavolala si taxík a z posledných peňazí vzala Lilly na (príšerne drahú) pohotovosť. Vtedy vraj Lilly už takmer nereagovala a celá sa triasla...

Na poliklinike dostala infúzku a niekoľko injekcií. Moja mamina tam celý čas bola s ňou. Všetci sme sa báli, ako to dopadne, plakali sme...

Išlo vraj iba o virózu, ktorá je teraz u psíkov "častá" a šíri sa kvapôčkovou infekciou. Síce nás trochu upokojil fakt, že nejde o nič veľmi vážne, ale aj tak sme sa báli, ako to dopadne. Predsa len, Lilly je malá, má len 7,5kg a aj podobné "bežné" záležitosti môže znášať horšie. Našťastie všetko dobre dopadlo a to najmä vďaka mojej mamine, ktorá bez váhania vzala Lilly na pohotovosť a ani sekundu neváhala zaplatiť viac než 120€ za taxík, obyčajnú infúzku a pár injekcií. O peniaze však v takých chvíľach nejde, koniec-koncov, Lilly je členom našej rodiny, berieme ju ako vlastnú dcéru či sestru a urobili by sme pre ňu aj posledné.

Čo som tým všetkým chcela povedať? Vlastniť psa je jednoducho tá najlepšia vec na svete. Peniaze, ktoré doňho investujete sa Vám niekoľkonásobne vrátia. Nikdy sme neľutovali, že sme si kúpili psíka. Jasné,
nebolo to vždy ľahké, Lilly nás vie veľakrát riadne vytočiť, no kto je dokonalý a vždy iba poslušný? Napriek tomu ju milujeme. Život bez nej by už za to nestál...

Preto ak máte tú možnosť a chcete si kúpiť psíka, neváhajte. Nič lepšie nemôžete urobiť. Zahrnie Vás neskutočnou láskou, tou pravou nefalšovanou láskou. Mať psíka je jednoducho úžasné ;)





streda 3. apríla 2013

"Nebo nie je výmysel"

Knižka, ktorá vo mne práve kvôli názvu trošku prebúdzala neistotu, mi už pred nejakým časom padla do oka a túžila som si ju prečítať. Možno práve aj pre ten názov. Často som okolo nej krúžila v kníhkupectve ako hladný sup, no nikdy som si ju nekúpila. Neviem presne z akého dôvodu, jednoducho som si vždy povedala, že "možno nabudúce". Na knižku som po istom čase zabudla, veď prišla hŕba iných, rovnako zaujímavých a hodných prečítania. Keď som ju však po dlhom čase zbadala u priateľa v knižnici, neváhala som a požičala som si ju. Možno to tak malo byť...

Verím v Boha, ale nie som "až tak veriaci človek" (ak viete, čo tým myslím) - nechodím do kostola, nemám prvé sväté prijímanie a podobne. Práve preto som toľkokrát od tejto knižky odišla a jednoducho si ju nekúpila. Evokovala vo mne niečo trochu bláznivé, respektíve, mala som pocit, že opäť raz ide o akúsi senzáciu typu "hurááá, navštívili sme nebo (lebo sme sa našľahali)". Nakoniec som sa predsa len rozhodla, že to skúsim a prinajhoršom ju po pár stránkach odložím a vrátim nedočítanú.

Na moje veľké prekvapenie, nebola to celkom tá lacná senzácia, o akej píšem o kúsok vyššie. Samozrejme, prvotná myšlienka, že niekto "navštívil nebo" je zahrnutá aj v tejto knižke, no úplne inak...

Keď dospelí, ktorí podstúpili nejakú operáciu, rozprávajú nepredstaviteľné zážitky, často si, ako realista, ťukám po čele, alebo minimálne hľadám reálne dôvody, prečo to tak nemohlo byť. Veď ako by mohol niekto reálne zomrieť a potom opäť žiť? Je to prinajmenšom nelogické.

Táto kniha však nie je o dospelých, ktorí by rozprávali podobné skúsenosti s posmrtným životom. Práve preto je iná, preto je možno viac uveriteľná aj pre mňa, človeka so skôr realistickým pohľadom na svet.

Celý príbeh je vyrozprávaný otcom malého Coltona, Toddom Burpom. Zachytáva, ako sa len trojročný Colton podrobí náročnej operácii prasknutého slepého čreva. Colton, na veľké šťastie svojej rodiny - otca Todda, mamy Sonje a staršie sestry Cassie - operáciu prežije a život mladej rodinky pokračuje zdanlivo normálnym, stereotypným tempom. No naozaj len zdanlivo a len dočasne. Až niekoľko mesiacov po operácii sa Colton zdôverí rodičom so svojimi zážitkami z neba. Odhaľuje ich len veľmi pomaly, jeden za druhým a rodičov zas a znova šokuje novými informáciami...

Uveria rodičia malému chlapcovi, že zážitky, ktoré rozpráva, sú pravdivé, alebo im nebudú prikladať veľkú mieru?

Kniha "Nebo nie je výmysel" je možno zvláštna, možno neuveriteľná, no stojí za prečítanie. Či už veríte alebo nie ;)

utorok 2. apríla 2013

Bulvár

Musím povedať, že som sa opäť raz mierne vytočila nad tým, aké "múdre" články kolujú po internete. Odhliadnuc od gramatických a iných chýb,... je to jednoducho katastrofa a mňa to naozaj vytáča. Narážam na články bulvárneho charakteru...

Pozná to asi každý - otvoríte Facebook, pozriete si poštu, odpíšete, okomentujete nové fotografie priateľov a potom pár minút nečinne točíte kolieskom myšky a špárate sa v "živote" Vašich známych. Tak nejak vyzerala aj moja dnešná návšteva sociálnej siete. A potom v hŕbe príspevkov od priateľov a známych narazíte na článok nemenovanej webovej stránky a na základe pútavého nadpisu otvoríte. Vždy si hovorím, že sa nebudem rozčuľovať, jednoducho to neotvorím a život pôjde pekne ďalej. No potom mi to nedá, stupídny článok si prečítam a všetko vo mne začne vrieť. Presne tak, ako teraz. Ale aspoň Vám o tom môžem napísať ;)

Po tisíci raz zas niekto načapal istú hviezdičku, že má celulitídu na zadku a stehnách. Poviem Vám, mám s tou zákernou vecou dobré skúsenosti, tak som dokonca pod lupou študovala tú fotku, že snáď ju tam tak uvidím... ale celulitídu som veru nenašla. To, čo nosím na zadku ja, to je celulitída! Ale čo som videla na fotke sa teda na moju pomarančovú kožu zďaleka nepodobalo.

Nejdem sa radšej pozastavovať nad gramatikou a celkovou skladbou viet autora článku, pretože by sa mi opäť len zvýšil tlak a to naozaj nepotrebujem. Možno aj môj štýl písania sa niekomu zdá zvláštny, tak to nejdem súdiť, pretože by to bol iba môj subjektívny názor. Vám sa možno také články páčia a radi striehnete na fotky celebrít s "celulitídou". Je to na Vás. Mňa to vytáča do krajnosti.

Nechcem hádzať všetkých do jedného vreca, no väčšinou tie články stoja tak za... veď všetci viete čo. Je na nich vidieť, že ľudia jednoducho už nemajú čo riešiť, nemajú sa o čom rozprávať, tak si vytvárajú akési umelé senzácie a bavia sa na niečom, čo vlastne ani neexistuje.

Netvrdím, že čítať bulvár je zlé, ani Vám to týmto nechcem nijak zakazovať či čosi podobné. Len si myslím, že je veľa ďaleko lepších spôsobov, ako využiť voľné chvíle. Pozrite si radšej dobrý film, pustite obľúbenú hudbu, ak máte psíka, vezmite ho na prechádzku, čítajte si knižku alebo niečo podobné, čo Vás aspoň trošku niekam posunie alebo pre Vás bude užitočné.

Nestrácajte zbytočne Váš drahocenný čas na podobné hlúposti, ktoré nikomu nič aj tak nedajú. Veď život máme len jeden, tak ho nepremárnime :).

Majte sa pekne :)

pondelok 1. apríla 2013

Niečo z dovolenky...


Naša "MINIdovolenka" ušla, bohužiaľ, opäť neskutočne rýchlo, tak, ako vždy. Počasie bolo naozaj bláznivé - od zelenej krajinky a príjemných 5°C sme sa prepracovali až k -2°C a sneženiu. Áno, sneh. Opäť a zas... všetko okolo nás sa razom zmenilo na rozprávkový zasnežený svet Deda Mráza. Malo to len jednu, jedinú chybičku - bol koniec marca, dokonca dnes je už apríl :). Nuž, prvoaprílové počasie si z nás vystrelilo :)

Napriek tomu to bola veľmi vydarená dovolenka, alebo teda, skôr predĺžený víkend. Pripájam pár (naozaj len pár) fotografií, keďže na fotenie som akosi kvôli nabitému programu nemala čas :)

Piatok  29.3. 2013
Piatok  29.3.2013
Piatok  29.3.2013
Piatok  29.3.2013
Piatok  29.3.2013
Piatok  29.3.2013
Piatok  29.3.2013
Piatok  29.3.2013
Piatok  29.3.2013





Prvý apríl si z nás trošku vystrelil a priniesol nám nádherné zasnežené počasie. Veď posúďte sami :)

(Ospravedlňujem sa za kompozíciu atď, fotila som narýchlo dnes ráno pred odchodom :D)

Užite si ešte zvyšok sviatkov, najlepšie niekde v pohodlí domova, pri hrnčeku horúceho čaju alebo niečoho dobrého a zabalení pod dekou.
Krásny zvyšok dňa :)