Ach, to farbenie...

Keď som sa pred dvoma rokmi rozhodla, že si začnem farbiť vlasy aj ja, ešte som netušila, aká potom budem nešťastná. Vlasy síce nemám zničené, ich kvalita sa nijak nezmenila, stále sú rovnako hebké aj lesklé. Akurát som to nedomyslela s tým odtieňom...

Moje pôvodné vlasy boli tmavohnedé, aj keď, povedala by som, že skôr niečo medzi stredne a tmavou hnedou (sú ženy, ktorých vlasy sú tak tmavé hnedé, až pripomínajú čiernu, tak také tmavé som ich prosím nemala :D). V lete mi z nich slnko vytiahlo farbu, takže som kde-tu mala svetlejší prameň, občas som našla aj  zlatý. Aj keď to znie asi namyslene, no na svoje vlasy som vždy bola hrdá. Boli zdravé, husté, lesklé, hebké na dotyk, vždy pekne voňali, nelietali na všetky strany. Rástli mi neskutočne rýchlo, aspoň sa mi tak zdalo. Za rok pokojne aj 15-20cm. Mala som trošku rozštiepené končeky, ale to priamo súviselo s dĺžkou mojich vlasov. Vždy som ich mala dlhé, najkratšie, aké si pamätám, mi siahali po plecia, no väčšinou ich nosím aspoň do pol chrbta. Problém so zničenými končekmi som vyriešila jednou návštevou u kaderníčky, ktorá mi končeky podstrihla a hotovo. Vlasy boli opäť krásne a zdravé. Skutočne im nič nechýbalo.

Pôvodná farba vlasov na umelom svetle, rok  2011

Pôvodná farba mojich vlasov na dennom svetle (fotené v chládku), leto 2011

Keď som mala 16, teda pred tými dvomi rokmi (necelými, aby tu niekto neriešil, že to nie je presne 24 mesiacov, ale len 20), som si zmyslela, že chcem zmenu. Fakt už neviem, kde v mojej dutej hlavičke skrsol nápad nafarbiť si vlasy. Keby som sa tak poradila, išla za kaderníčkou, mamou alebo niekým skúseným... No neurobila som to, pretože som si myslela, že tým nemôžem nič pokaziť. Mýlila som sa.

Najprv som si zaumienila, že do svojich vlasov dostanem medený nádych. Moja predstava však nakoniec bola približne takáto:

Zdroj tu

Je to len veľmi približný obrázok, aby ste si trochu vedeli predstaviť, čo si predstavujem pod pojmom "medená". Dopadlo to tak, že som mamu nahovorila, aby mi kúpila demi-permanentnú farbu (čiže šampón, ktorý vydrží asi 20-25 umytí) a nafarbila mi ňou vlasy. Bola medená a určená maximálne na strednehnedé vlasy, ale stála som si za svojim. Mamina mi vravela, že je to zbytočné, lebo mi nechytí. A samozrejme, mala pravdu. Vlasy som mala rovnaké, čo sa farby týka, akurát "voňali" po farbení (mne to voňalo, aj keď to vlastne smrdí) a boli trošku hebkejšie. Na tenkých bledých vláskoch, ktoré mám okolo hlavy, mi bolo vidieť mierny medený nádych a na slnku sa vlasy leskli trochu inak, ale v podstate to ani nebolo vidieť.

Z výsledkom som bola aj nebola spokojná. Bola som rada, že to nechytilo na strakato-fialovo-modro-zeleno-neviem-akú a že moje vlasy boli hebké a voňali. No na druhej strane, hnevala som sa, že odtieň vo vlasoch nijak nebolo vidieť. Hľadala som na internete, aká farba by chytila na moje vlasy, až som ju našla.

Vybrala som si penovú permanentnú farbu, v odtieni "tmavý hnedočervený" a myslela som si, že to bude hnedá s jemnými červenými odleskami. Po nafarbení boli vlasy červeno-fialovo-bordovo-hnedé. Neviem bližšie popísať ten odtieň, no mne sa to, ku podivu, páčilo. Vlasy som si touto farbou hyzdila viac ako rok....

Po nafarbení, farba je na slnku riadne červená. Leto 2012

Keď som sa v decembri 2012 rozhodla, že mám červenej akurát tak dosť a chcem sa vrátiť k hnedej, ideálne, ku farbe, ktorá sa bude čo najviac podobať na moju pôvodnú, narazila som na problém. A dosť veľký - žiadna hnedá farba nedokázala prekryť červený odtieň v mojich vlasoch. Prekryla ho len na necelé dva týždne, kým sa farba z časti nevymyla. Použila som síce permanentnú farbu, ale ako viete, aj tie sa prvých pár umytí trochu vymývajú, takže červená mi veľmi rýchlo prerazila na povrch...

Nech som robila, čo som robila, stále tam tá červená je a nie a nie ísť preč. Naozaj ľutujem, že som si vôbec začala farbiť vlasy. Mohla by som síce ísť ku kaderníčke, aby mi vlasy odfarbila, respektíve, aby mi z nich stiahla farbu. Lenže to je taká obrovská záťaž na vlasy (a aj na moju peňaženku), že som si to hneď rozmyslela.

Čo som týmto chcela povedať? Ak máte svoju pôvodnú farbu vlasov a ste v pokušení kúpiť si prvú farbu a nafarbiť si ich... radšej sa predtým poraďte s niekým, kto s tým má skúsenosti, ideálne priamo s kaderníčkou/kaderníčkami. Prečítajte si niečo o farbách a o tom, ako to chodí, pýtajte sa. Premyslite si, či si naozaj chcete farbiť vlasy. A najmä, dievčatá okolo 15 rokov, čo máte svoje vlásky krásne, len to nevidíte alebo sa Vám zdajú už nudné... nehrňte sa bezhlavo do toho. Je to na Vás, ja len hovorím z vlastnej skúsenosti. Našťastie, moje vlasy naozaj nie sú zničené a jediné, čo je na nich zlé, je ich farba. Mohla by som sa na to vykašľať a byť šťastná, že sú zdravé a krásne. No trápi ma, že som sa pred dvomi rokmi s niekým neporadila. Že som nezašla za kaderníčkou a neposlúchala rady mojej maminky.

Ak sa predsa len napriek všetkému rozhodnete, že idete do toho a so všetkými rizikami, skúste si aspoň na začiatok kúpiť len farebný šampón, teda demi-permanentnú farbu, ktorá vydrží cca 20-25 umytí. Totiž, ak netrafíte odtieň, nestane sa taká strašná vec, pretože sa Vám farba po čase vymyje a Vy si len môžete nadávať za vyhodené peniaze, ale vlasy budete mať v poriadku. Pozor však na to, že niektoré, najmä tie tmavšie odtiene, sa do vlasu zažerú o niečo viac a teda sa na ňom môžu držať dlhšie, ale stále to nie je také zlo, ako permanentná farba.

Tak, toľko môj názor na farbenie, zhrnula by som to asi len tak - dvakrát meraj, raz rež :)
Majte sa zatiaľ pekne :)

Lilly oslavuje 3. narodeniny!

Presne pred tromi rokmi, 27. mája 2010, prišlo na svet jedno malé, strakaté, chlpaté stvorenie. Vtedy ešte nikto z nás netušil, že z toho drobného klbka šťastia sa stane naša verná priateľka a ohrievačka studených nôh...

Pamätám si na chvíľu, keď som ju zbadala na fotografii a ihneď sa do nej zamilovala. Bola tak neskutočne sladká, že som jednoducho vedela, že ona bude tá pravá.

Lilly, keď mala iba 2 týždne - jej prvá fotka

Pár týždňov na to sme s veľkým očakávaním leteli takmer 100 km po nášho malého drobca. Dokonca aj ocino, ktorý frfľal, že "Čo za rasu ste to vybrali? Veď je to ako prachovka!", si ju hneď obľúbil a Lilly sa stala jeho najväčším miláčikom :). Svojimi tmavými očkami a večne vrtiacim chvostíkom si každého získala.

Dnes je tu s nami už krásne 3 roky a vyrástla z nej skutočne mladá dáma. Je taký náš malý tiger, cica, tuleň a hlavne veľký plyšák, ku ktorému sa môžeme pritúliť. Vie byť zúrivá a štekať celú hodinu, kým nedostane ten kúsok šunky, ktorý ona naozaj tak nutne potrebuje, pretože už "3 týždne" nič nejedla. A potom si ľahne tesne vedľa nás, natlačí sa, pozrie na mňa smutnými očami, akože "či jej to odpustím, že toľko štekala, ale fakt sa inak nedalo" a ja sa na ňu nedokážem hnevať :).

Aj týmto je želám všetko najlepšie k dnešným narodeninám... a nech nás ešte dlhoooo obšťastňuje svojou veselou náladou, guľatými očkami... a aj tým štekotom :)

Ľúbime ťa, Lilly :)

Majte sa zatiaľ pekne ;)

Čím momentálne žijem :)

Dlhšie som premýšľala, či mám napísať a hlavne nafotiť veci, ktoré ma za posledný, dajme tomu mesiac, najviac oslovili, potešili, nahnevali atď. Veľa blogeriek pridáva podobné príspevky, tak som si nakoniec povedala, že to skúsim aj ja. Popravde, myslela som si, že nájdem tak jednu vec, ale keď som sa zamyslela lepšie, zrazu mi napadlo hneď niekoľko vecí... A tak som vzala foťák do rúk a začala cvakať. Cvak - cvak ;)

Asi tá "naj" vec, ktorou práve žijem, je kniha Fifty Shades Of (Christian) Grey (neodpustila som si dodatok). Dostala som ju niekedy začiatkom "jari", keď ešte vládla krutá zima a človek by si myslel, že to bude obdobie ako ideálne na čítanie kníh. Nebolo. Po knihe som siahla až v máji. Neviem prečo, keďže naozaj rada čítam a milujem vôňu kníh. Jednoducho, som ten typ, že keď raz chytím knihu do rúk a zaujme ma, odmietam ju pustiť, kým ju nedočítam. Ak viem, že mám málo času na čítanie, ani sa do toho radšej nepúšťam, lebo by iné veci stáli na istú dobu bokom a  keďže chodím do školy, nemôžem si dovoliť vo svojom voľnom čase len čítať. Mám aj Lilly, ktorej sa treba venovať, doma treba občas tiež niečo urobiť, no a popritom aj prispievať na blog... jednoducho niekedy neostáva na čítanie čas.
Čo ale musím o knihe povedať je, že ju buď budete milovať alebo nenávidieť. Chystám recenziu, kam sa pokúsim zhrnúť všetko dôležité aj nedôležité (už poznáte moje ničhovoriace romány a lá Pilcherová), takže sa teraz nejdem rozplývať ;). Tešte sa :).

Photo by Barbara Jakubik

Keď som dnes ráno stála v kúpeľni a premýšľala, čím Vás poteším v tomto príspevku, oči mi padli na mierne zaprášenú hŕbu lakov. Nejdem sa tváriť, že ich mám milión, to rozhodne nie, ale za ostatný čas sa moja/naša zbierka poriadne rozrástla. K pár lakom v prirodzených farbách pribudli nejaké bláznivé odtiene, nad ktorými moja mamina len krčí nos. Musím sa však priznať, že aj tak skoro stále používam prirodzené, alebo ak chcete NUDE odtiene a ostatné oprášim len občas, ak sa mi naozaj chce a mám na to čas. Predsa len, priesvitný lak nanesiete oveľa rýchlejšie ako nejaký krvavo červený. No a keďže mi väčšinou veľa času nazvyš neostáva, držím sa svojej konzervatívnej klasiky :D...

by Barbara Jakubik

U nás doma sme tak trochu zaťažení na plyšákov a keby som mala vyfotiť celú našu zbierku, asi by to chvíľu trvalo ;). Väčšinou sú to mackovia, psíkovia a podobné mäkké chlpaté stvorenia. Nedávno, zásluhou môjho úžasného priateľa, ktorému touto cestou ešte raz ďakujem, k našej úctyhodnej zbierke pribudli aj dve mačičky - a nie hocijaké, ale Hello Kitty :D. Cicušky sú to naozaj vydarené, ale neobsedia ani minútu, čomu budú na vine ich väčšie hlavičky :D. Zato dobre lapajú prach :P. No a spí sa na nich priam dokonale ;)

by Barbara Jakubik

Učenie. Zas a znova, dookola. Pozná to každý študent a ja teda rozhodne nie som výnimkou. Nájde sa síce veľa ľudí, ktorí si stále myslia, že mne vedomosti skáču samé do hlavy, ale to sa teda riadne mýlia. Presne tak isto, ako ktokoľvek iný, aj ja sedávam nad knihami/zošitami a učím sa. Len mi to možno zaberie menej času, pretože si počas hodín po dvestodvadsiaty krát neupravujem make-up ;). Zas ma niekto roznosí v zuboch :)

by Barbara Jakubik

Keďže leto je o chvíľu tu (dúfam), svedomito sa naň pripravujem - nákupom handier :D. Nie, tak som to nemyslela ;). Ale dovolila som si, ako odmenu za moje úsilie schudnúť, kúpiť šaty, ktoré boli navyše vo výpredaji za pár € (konkrétne 6€ za kus, ak by to niekoho zaujímalo), takže si myslím, že som tým nikomu neublížila, dokonca ani moja peňaženka veľmi neplakala ;)

Zdroj tu

Ombré, v preklade "tieň", by mal byť melír, ktorý vyzerá veľmi prirodzene, akoby Vašu farbu vlasov len vyťahalo slniečko. Už dlho som premýšľala, či tento štýl nevyskúšam aj ja, no mám hneď niekoľko dôvod, prečo môžem len snívať. Po prvé, keďže som bola dva roky dozadu priveľmi múdra a začala som si vlasy farbiť na červeno, stále v nich mám ten hnusný, umelý rubínový odtieň, ktorého sa neviem zbaviť a istý čas to potrvá. Iste, mohla by som ísť ku kaderníčke, aby mi to odfarbila a zafarbila na hnedo, lenže to je veľký zásah... na vlasy aj moju peňaženku ;). Po druhé, neverím až tak kaderníčkam. Nechcem, aby to vyznelo tak, že som namyslená fiflena, čo musí mať všetko dokonalé. Lenže práve ombré je tak citlivý melír, že pokiaľ sa urobí zle a Vy máte na vlasoch predel - potiaľto sú moje vlasy, odtiaľto je melír - nevyzerá to pekne. Videla som veľa žien, ktoré majú ombré spravený úžasne, vyzerá prirodzene a nenútene a potom zase veľa tých, ktoré ho majú urobený príšerne. Mám skvelú kaderníčku, ale neviem, aké má skúsenosti s týmto melírom a je mi blbé prísť za ňou a opýtať sa jej "Akú máte skúsenosť s vlasmi v štýle ombré?" ;). No a po tretie, moja peňaženka je stále hladná po peniažkoch. Prichádza síce do úvahy, že by som si ombré urobila doma sama, možno by som to aj zvládla, ale predsa len, možno by bolo lepšie nechať to na odborníčku... Tak vidíte, koľká dilema kvôli takej hlúposti :D...

Takto by to podľa mňa malo vyzerať ;). Zdroj tu

Milujem vtipné videá a odkedy mi kamarátka ukázala sériu videí "Debilní kecy" od dvoch mladých chalanov, nepozerám takmer nič iné a striehnem, či nemajú náhodou nové video. Majú dokonca svoju fanpage na FB. Myslím, že je zbytočné popisovať videá bližšie. Ak chcete, pozrite si ich a posúďte sami, či sa Vám páčia alebo nie ;)


To, čo ma vytočilo a nahnevalo, som teda nefotila, ale zhrniem to - fajčiari. Všadeprítomní darebáci, pardón za výraz, ktorí so sebou prinášajú neskutočný puch. Je mi zle, len keď na to pomyslím.... Už som to bližšie komentovala v tomto článku.

A opäť raz tá ochota predavačov. Ja viem, že nie je ľahké byť celý deň na nohách alebo za kasou... ale keď je raz zákazník náš pán, mali by sa podľa toho aj všetci správať a aj keď majú blbý deň, mohli by sa aspoň pokúsiť byť na zákazníka čo najviac príjemní... Ale to je asi hudba budúcnosti...alebo vyspelých krajín.


Tááák, to by bolo na teraz všetko :). Na čom "fičíte" Vy? Dajte vedieť dolu do komentárov :)
Majte sa zatiaľ pekne :)

Fotenie

Už si takmer nepamätám, kedy som naposledy držala fotoaparát v rukách, ale bude to nejakých pár mesiacov dozadu. Takže keďže som včera dostala návrh, či nejdem fotiť, neváhala som ani sekundu. Milujem fotenie a hoci som nie som nijaký profesionál, táto činnosť ma neskutočne napĺňa a dokážem si pri nej vyvetrať hlavu a prísť na iné myšlienky.

Bratislava je na jednej strane skvelé, no na druhej strane, hrozné miesto na fotenie. V centre mesta sú objekty, ktoré za to naozaj stoja, ale keď jednoducho nie je čas a ste odkázaní len na Dúbravku, nastáva problém - kam ísť fotiť? Našťastie, ešte stále máme kúsok zelene a keďže som minulé leto čárala po Dúbravke s foťákom, pár vhodných miest poznám.

Nakoniec sme vybrali malú "lúčku" (ako ja nazývam kúsok trávy a pár stromov medzi domami na okraji Dúbravky) a zašili sme sa do vysokej trávy. Hoci sa vždy rozčuľujem, že trávu u nás nik nekosí a ak, tak až vtedy, keď nás v nej nevidno, tentokrát mi to absolútne neprekážalo - práve naopak. Vysoká tráva bola ako stvorená na moje... no, pokusy o umenie ;). Veď posúďte Vy :)...

Keďže som zaťažená na prírodu... a hlavne na kvety a lienky, nemohla som si odpustiť pár záberov :D

No a na záver už len fotka "fotografky" - teda mňa ;)

A čo Vy? Chodíte tiež fotiť? Čo fotíte najradšej? Dajte vedieť do komentárov :)
Majte sa zatiaľ pekne :)

Leto sa blíži

Dni sú dlhšie, slniečko zohrieva vzduch na príjemné teploty a vo mne vyvoláva známe euforické pocity - leto je konečne pred dverami.

Napriek povinnostiam, ktoré stále neustupujú (aj keď by už mohli), sa mi nálada tak ľahko nepokazí. Stačí pohľad na jasnomodrú oblohu, či sa len zhlboka nadýchnuť čerstvého, hrejivé vzduchu a deň je hneď krajší.

S iskričkami v očkách ako malé dieťa pokukujem po obchodoch a ako sup striehnem na príležitosť ukoristiť si niečo, čo ešte viac posilní hrejivý pocit z prichádzajúceho leta. Ako správna žena, zas a znova prechádzam obchody alebo stránky ženských magazínov. Rátam a rátam. Hľadám kompromisy, ako skĺbiť uspokojenie náhlej potreby ohádzať sa novými handrami z obchodov, s mojou peňaženkou, ktorá hladne pokukuje po pár drobných. Nakoniec však nachádzam záchranné koleso v milovaných výpredajoch a nadšene objednávam ďalšie šaty... a ďalšie...

S nadšením a miernym vzrušením čakám, kedy zapípa známa SMS-ka a oznámi mi, že moja objednávka už dorazila. Mladému mužovi podávam svoje posledné, ťažko "nasyslené" peniaze a hrdo kráčam domov, aby som sa hodinu mohla vykrúcať pred zrkadlom a zvyšovať si tak príliš nízke sebavedomie. Keď je uspokojené, starostlivo vešiam šaty do skrine.

V peňaženke ostalo len pár smutných medených mincí. Dožadujú sa súrodencov a papierových kolegov. Vedia, že bez nich som stratená. Veď mám svoje plány a tie bez nich neuskutočním... A tak sadám za notebook a ťukám do klávesnice sedem písmen - b r i g á d a...

Bye bye celulitída mihnutím prútika?

Osobne nemám veľa skúsenosti s fitkami. Nie je to o tom, že by mi nejak extra prekážali, len zastávam názor, že ak to nevieš, nelez do toho. Teda, ak cvičíte nesprávne, narobíte si väčšinou viac galiby akoby ste necvičili vôbec. To už radšej vytiahnuť bicykel, kolieskové korčule alebo jednoducho chodiť po vlastných a nepoužívať výťah ;).

Mám však tetu, ktorá pozná hádam každé fitnescentrum alebo štúdiá krásy v Bratislave a okolí (a to teda nie je na škodu). Takže keď mi rozprávala o jednom maličkom, zastrčenom "fitku" (ono je to všetko, len nie klasické fitko, skôr také štúdio krásy), povedala som si, prečo nie a išla som do toho... s malou dušičkou.

Termín sme mali dnes od 12:50 do 14:00 a celé "cvičenie" malo začať na tzv. Rollen-e, čo by mal byť  masážny rekondičný stroj, ktorý masíruje jednotlivé partie tela, pričom priamo pôsobí na podkožné tukové bunky aktívnou masážou

• Zmenšuje objem problémových partií o 2-3 cm
• Odbúrava tukové vankúšiky a celulitídu
• Spevňuje svaly a vypína pokožku
• Prekrvuje a zlepšuje látkovú výmenu

... a blá blá blá :). Samozrejme, je to fajn vecička, veľmi príjemná, ale žeby to robilo zázraky a navyše po jednom raze... to rozhodne nie ;). 


Celé to prebieha tak, že prídete do maličkej miestnosti s tuším 5 Rollen-mi a poprosíte milú slečnu, aby Vám ho zapla a "nastavila" na Váš typ postavy. Na výber je typ jablko, hruška a optimal. Tak jasné, nebudem sa hrať na dokonalú, dala som si hrušku, keďže sa mi toto milé ovocie stalo osudným :P.

Celá masáž trvá 30 minút a musím povedať, že je veľmi príjemná, len si treba zvyknúť a pamätať na to, že sa postupuje smerom od chodidiel k vrchnej časti tela. Treba tiež podotknúť, že vždy je potrebné "nastaviť" sa na stroj tak, aby Vás masíroval odspodu smerom hore, nie naopak (riziko kŕčových žíl a ktovie čoho ešte).

Slečny Vám všetko ochotne vysvetlia a vždy môžete pozorovať ľudí naokolo, čo a ako. Na začiatku si teda vyberiete program - hruška, jablko alebo optimal. Dostane taký papier, kde máte napísané, ako máte postupovať a koľko minút sa ktorá partia masíruje. Začína sa minútou na chodidlá, pokračuje sa tuším 2 minútami na lýtkach a podľa zvoleného programu sa potom postupuje ďalej. Ja, hruška, som mala masáž zameranú najmä na nohy a zadok ;). Takže po lýtkach nasledovali stehná z každej strany, pekne postupne noha po nohe, potom zadoček, bruško, boky a končilo sa chrbátom. Na papieri má každá časť tela pridelené číslo, ktoré Vám potom svieti aj na stroji (napríklad na stroji svieti číslo 1 a na papieri pod 1 nájdete chodidlá, tak si "nastavíte" chodidlá na stroj a on ich požadovaný čas masíruje), takže presne viete, čo máte robiť. Je to však len na Vás, či si necháte tri minúty masírovať len stehná alebo si to radšej dáte dvakrát na zadok ;). Keď čas na danú partiu vyprší (teda napríklad na chodidlá jedna minúta), stroj zapípa a zastaví = pre Vás to je signál, aby ste zmenili polohu tela a prešli teda napríklad od čísla jeden na číslo dva (všetko vidíte na papieri). Stroj sa potom prepne na nasledujúce číslo a opäť sa rozbehne...

Po 30 minútach, keď som mala vymasírované celé telo, sa stroj automaticky vypol :). Prešli sme vedľa, na "Thermo-bežiace pásy". Sú to klasické bežiace pásy, akurát že máte nohy až po pás uzavreté v akejsi...neviem "skrinke", do ktorej je vháňané teplo, čiže sa potíte ako sviňa (akože fakt ako sviňa)... No a potom polhodinu kráčate, kráčate, pomalšie, rýchlejšie, ako chcete, presne ako na klasickom bežiacom páse, akurát Vám je sakra horúco :P...

Výsledok? Celulitída zmizla, schudla som 5 kíl, mám hladkú pevnú pokožku... Haha, snáď mi neveríte? :D Samozrejme, po jednom cvičení nevidím výsledok :). Ale cítim sa príjemne unavená, čo milujem :). No a, nie je to nijak náročné cvičenie, zvládne ho určite každá/ý, takže rozhodne stojí za vyskúšanie :)

Majte sa zatiaľ pekne :)

Jedna cesta vlakom...

... Vám občas zaručene vycicia všetku Vašu energiu... a niekedy aj viac...

Vláčiky naše milované sa už za posledných pár mesiacov stali aj mojou nočnou morou. Samozrejme, nie je to vždy také čierne, ale na prechádzku ružovou záhradou sa to taktiež veľmi neponáša...

Pre obrovský záujem verejnosti o tento pomerne "lacný a pohodlný" spôsob dopravy som sa naučila chodiť na vlakovú stanicu s pomerne veľkou časovou rezervou. Keďže som človek, ktorý sa nerád náhli, veľakrát postávam na stanici už dobrú pol hodinu pred odchodom vlaku a jediné, čo si v tej chvíli želám je, aby tá stará kraksňa zase nemeškala pol hodinu, kým vôbec docúva do Hlavnej stanice. Opäť raz neúspešne...

V zimných mesiacoch, ktoré boli tento rok naozaj nekonečné, je také hodinové čakanie na Váš rýchlik naozaj o nervy... a o prsty na nohách a rukách. Horúci čaj či čokoláda málokedy pomáhajú a tak mi väčšinou neostáva nič iné, len podupkávať a poskakovať pri batožine, čo pri mojej koordinácii pohybov občas vyzerá, akoby som mala dostať epileptický záchvat. Našťastie sa mi nikto nepokúšal podať prvú pomoc...

Keď sa po takmer hodine môjho čakania a poskakovania tá mašinka rozhodne nacúvať do stanice, väčšinou ma ide poraziť. Dav splašených paviánov sa cez mŕtvoly tlačí k dvierkam a pokiaľ sa chcem pred odchodom vlaku ešte natrepať dnu aj ja, musím sa pridať k masám a správať sa ako... pavián. Takže sa s veľkou taškou tlačím cez všetkých ľudí ako imbecil a víťazoslávne, s ľahkosťou srnky, naskočím do vlaku. Tam sa pridám k zástupu ľudí hľadajúcich svoje miesto a drzo obsadím prvé voľné sedadlo (snáď) bez miestenky. Tú samozrejme nemám, však načo?

Nato. Natešená, že budem celú cestu sedieť, si svoju tašku ledva vyložím na poličku nad sedadlom a pohodlne sa usadím. Z kabelky vytiahnem nové číslo dámskeho magazínu, preložím si nohu cez nohu a pretáčam farebné listy časáku...

"Ééééhm, prepáčte, ale TU sedím JA" preberie ma zo zamyslenia povýšenecký hlas. Zdvihnem zrak od časopisu a s očakávaním najhoršieho sa pozerám na urasteného chlapa s obrovským ruksakom, ako netrpezlivo čaká, kedy už konečne vypadnem z jeho miesta na sedenie. Usúdim, že by asi nebolo vhodné oponovať. Nešťastná a riadne nahnevaná na svoju pohodlnosť a lenivosť, si začnem baliť svoje veci, aby som mohla uvoľniť miesto. Kým si chlapík konečne víťazoslávne sadne na svoje miesto s miestenkou, ja sa už spolu s ostatnými sardinkami tlačím v úzkej uličke a každú chvíľu počúvam to unudené "S dovolením?!", keď sa niekto snaží predrať do jedálenského vozňa či na toaletu.

Samozrejme, som natrepaná v najstaršom možnom vozni, pretože práve také zaradili na koniec vlaku. No a keďže som predpokladala, že na konci vlaku už toľko miesteniek nebude, natlačila som sa sem. Ako inak, mýlila som sa. Je piatok poobede a celá Bratislava smeruje na východ práve týmto vlakom... aspoň to tak vyzerá.

Nie som síce nijaká fiflenička, čo by potrebovala mať všetko okolo seba hygienicky čisté, ale čo je veľa, to je veľa. Tá stará mašina vyzerá, že ju nikto neumyl od prvej svetovej. Podlaha sa lepí na topánky, cez okná takmer nevidno krajinu a vo všetkých špárach je toľko špiny... ach a potom to prišlo...

Toalety naše milované. Teda, poviem Vám, videla som už kadečo a taktiež je vo všeobecnosti známe, že toalety vo vlaku nie sú nijaké žúžo, ale toto bolo priveľa aj na mňa...

Katastrofa číslo jedna nastala vtedy, keď boli toalety na konci nášho vozňa mimo prevádzky. Nakoľko som sa odmietala pretláčať cez všetkých tých ľudí na druhý koniec, zvolila som druhú možnosť - prejsť do druhého vagónu. Na tom by, samozrejme, nebolo nič zlé a vlastne ani ťažké, len to by sme nemohli práve ísť cez výhybky...

Musím sa priznať, cez vozne som ešte nikdy neprechádzala a tak som usúdila, že bude asi najvyšší čas naučiť sa to. Jasné, prečo si to neskomplikovať a nezačať práve vtedy, keď ide vlak takmer plnou rýchlosťou a hádže ním na všetky strany? Jednou rukou som odtlačila dvere do strany, dúfajúc, že tam aj ostanú a ja budem môcť prejsť do jamy levovej. Nestalo sa tak. Hneď, ako som ich pustila, s rachotom ma takmer privreli. Nanešťastie, mám ruky iba dve a nie desať, koľko som ich v danej chvíli potrebovala (4 na držanie dverí a 6 na utieranie potu z čela). Nakoniec som nejak prišla na to, ako sa dostať na druhú stranu a bez ujmy na zdraví som prešla do druhého vagónu, otvorila dvere na toalety a...

Katastrofa číslo dva. Ten hajzel, pardon za výraz, smrdel viac ako storočná latrína na chate mojej babičky (lenže tá má na to právo), toaleťák nikde, ako vždy, ale na to som si už zvykla. S hrôzou som však pozerala na to, čo akože mala byť záchodová misa. Pôvodne bola pravdepodobne snehovo biela, ale roky zanedbávanej starostlivosti sa na nej riadne podpísali, takže pod nánosom špiny takmer nebolo vidieť, či ide naozaj o záchod alebo niečo iné... Nedalo sa však nič robiť, koniec-koncov, keď musíš, tak musíš ;). A tak som tam v postoji lyžiara rátala výhybky... Myslím, že z vlakových záchodov budem mať doživotnú traumu...

Nuž... jedna cesta vlakom Vás naozaj dokáže pripraviť o všetku energiu ;). Ako je to u Vás? Cestujete vlakmi? Aké sú Vaše skúsenosti? Budem rada, ak mi napíšete dolu do komentárov :)

Majte sa zatiaľ pekne :)

Menej (nie) je niekedy viac

Každý z nás by mal nosiť to, čo mu vyhovuje, v čom sa dobre cíti... a v neposlednom rade to, čo mu pristane a nedehonestuje jeho postavu.

Ako som už niekoľkokrát spomínala, nemám práve najideálnejší typ postavy, aj keď som si už zvykla a prijala všetky jeho výhody aj nevýhody. Som hruška, teda mám prsia po ocinovi (rozumej, žiadne), relatívne úzky pás, široké boky, ešte širší zadok a stehná, nôžky ako Amálka. Prináša to isté výhody, ale aj veľa nevýhod. Samozrejme, ako asi každá/ý z nás, aj ja sa snažím svoje nedostatky zakrývať pred očami verejnosti a prednosti, naopak, hrdo ukazujem svetu (momentálne nemyslím tie prednosti, ktoré behajú po rozume mužom ;)...)

Podľa toho vyzerá (alebo skôr vyzeral) aj môj šatník - dlhé nohavice mierne rozšíreného strihu v tmavších farbách a veľa veselých, skôr priliehavých, tričiek, ktoré zvýrazňujú môj celkom úzky pás. Nič viac, nič menej. Vďaka mojim komplexom z nôh a lá Amálka som sukne ani krátke nohavice nenosila. Jednoducho som to zhodnotila tak, že s mojou postavou a vtedy 120 kilami, to nie je dobrý nápad a nebudem predsa zo seba robiť idiota. Avšak, keď sa niekedy prejdem po ulici a vidím ženy dosť (akože fakt dosť) oblých tvarov, ako bez akýchkoľvek problémov odpaľujú minisukne a šortky... pýtam sa, kde sa stala chyba...

Nechcem nikoho súdiť, koniec-koncov, mali by sme nosiť to, v čom sa cítime dobre a čo sa nám páči. Ostatní nám môžu byť ukradnutí. No na druhej strane si myslím, že niektorým z nás chýba trocha súdnosti. Predsa len, žena s veľkosťou 54 v minisukni... to nie je práve vábivý pohľad. Sama mám problém obliecť si nohavice 3/4-ového strihu. A aj keď na to už teraz nemám veľký dôvod, občas bojujem sama so sebou a hodnú chvíľu sa cítim blbo, keď mám svoje nohy vystavovať všetkým na obdiv. To je ale trochu iný prípad...

Na záver by som už napísala asi len toľko, že by ste rozhodne mali nosiť to, čo sa páči práve Vám... len sa predtým pozrite do zrkadla ;). Pre každú postavu sa dá nájsť ten správny strih oblečenia, ktorý aj z bacuľky vyčaruje neskutočnú kočku. Len treba hľadať a skúšať. To, že práve letia obtiahnuté minišaty, ešte neznamená, že budú sedieť aj Vám. A pritom "hneď vedľa" môžu visieť šaty vyrobené práve pre Vás. Tak prečo zbytočne upozorňovať na nedostatky, keď môžete vyzdvihnúť to, čo je na Vás najkrajšie? ;)

Majte sa zatiaľ pekne :)